OVOCIE JESENE

            Milý prichádza, i keď ho milá predtým odmietla. Nič jej nevyčíta, vôbec ju neodsúdi. Nemá narážky na jej minulosť, nežiada žiadne vysvetlenie. Podobne ako Ježiš pri stretnutí so Šimonom Petrom na brehu jazera po zmŕtvychvstaní. Ani najmenšia narážka na jeho zapretie, ak nepočítame trojnásobné vyznanie lásky, ku ktorému Ježiš Petra nabáda. Podobne ako my dostávame vždy po vyznaní a oľutovaní viny možnosť začať úplne od začiatku.
            „Postojže, postoj, Sulamit!“ (7,1) povie ženích, zároveň dávajúc neveste nové meno: Sulamit, teda „Utíšená“, v jej mene sa skrýva slovo „šalom“, teda pokoj. Ako je Spasiteľ nazývaný tichým a pokojamilovným Šalamúnom, tak je jeho nevesta nazvaná Sulamit, dcéra pokoja.

            „Ktože je tá, čo vychádza sťa zornica, krásna ako mesiac, jasná ako slnko, strašná jak šíky pod zástavami?“ (6,10) Najskôr skromná ako zornička, potom jasná ako luna a napokon triumfujúca ako slnko. Nevesta vďaka skúškam, utrpeniu, i pádom dozrela. Už v nej nevidno krehkosť, ochabnutosť či ľahostajnosť ako predtým. Naopak, je stálejšia, zrelšia, schopná sebadarovania, aké nikdy predtým nedosiahla. Jej krásu ženích ospevuje oveľa impozantnejšie a s väčším obdivom ako predtým.

            „Krásna si, priateľka moja, ako Tirza, sťa Jeruzalem spanilá!“ (6,4) Ženích krásu milej prirovnáva k Tirze, mestu Samárie a k Jeruzalemu, mestu Judey, dvom mocným mestám rozdeleného izraelského kráľovstva. Prečo ženích prirovnáva krásu milej k Jeruzalemu, to chápeme. Čaro tohto mesta najlepšie zdôrazňuje pôvab nevesty. Ale prečo ju prirovnáva k oddelenej samárijskej Tirze? Nie bezdôvodne v tomto verši videl Izrael, dúfajúci v opätovné zjednotenie Judey a Samárie, nádej na ich zmierenie. Podobne ako kresťania v týchto veršoch cítia a vyjadrujú túžbu po ekumenizme a jednote, o ktorú Ježiš tak úpenlivo prosil Otca pred svojou smrťou.

            „Tvoje lono je miska preskvostná, nech vína s korením jej nikdy nechýba.“ (7,3) Je to odvážny obraz, dokonca zmyselný. Božie Slovo sa však nehanbí za to, čo Boh stvoril. Pre prvých ľudí všetko Bohom stvorené bolo čisté a sväté. Svätý Gregor hovorí: „Počúvajme Božie slová, ktoré opisujú krásu nepoškvrnenej nevesty ako ľudia, ktorí sú už mimo tela a krvi a sú premenení na duchovných ľudí“.
            Iný preklad verša znie: „Tvoj pupok je nádoba, v ktorej nikdy víno nechýba.“ Takto sa naznačuje plodnosť nevesty. „Ploďte a množte sa!“ je prvým prikázaním Biblie. Tento príkaz vždy považovali židovskí rabíni za najzákladnejší.

            Plodnosť nevesty v Piesni Piesní však nie je telesná, ale predovšetkým duchovná. Môže byť materská i panenská. „Tvoje lono je miska preskvostná, nech vína s korením jej nikdy nechýba. Tvoj život je stoh pšenice...“ (7,3) V tomto verši Veľpiesne je plodnosť pôsobivo zviazaná s dvoma symbolmi – symbolom obilia a vína, ktoré sa stanú symbolmi Eucharistie. Jej milosti sú plodnosťou vzájomnej lásky Krista ako Ženícha a jeho Nevesty, Cirkvi.

            „Poď, vovediem ťa,“ (8,2) volá nevesta ženícha do svojich komnát a ten, ktorý ju spoľahlivo viedol po celý čas, necháva sa teraz poslušne viesť ňou. „A ty ma budeš učiť!“ (8,2) pokračuje nevesta ďalej. Učiť, vyučovať – hovorí teda o činnosti, ktorá bude raz dôležitým poslaním Ježiša medzi svojím ľudom. Je nám jasné, že tí, ktorí vidia vo Veľpiesni iba oslavu ľudskej lásky, majú sklon tieto slová vynechať. Veď je úplne nevhodné a smiešne, aby žena v zápale vášne prosila svojho milenca, aby jej urobil prednášku. Tieto slová však patria tak do hebrejského originálu ako aj do gréckeho textu, ktorý čítal Origenes.
            A o čom hovorí ženích? Jeho vyučovanie je o láske. To je to najpodstatnejšie, čo nám chcel Ježiš povedať. „Láska je celá teológia v skratke,“ počujeme Františka Saleského. „Aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci.“ (Jn13) Toto poznanie však nedá človeku nijaká škola ani nijaká kniha, iba to, ak naše srdce otvoríme srdcu Boha,“ hovorí Origenes.

            „Tvoj vzrast sa palme podobá... Zhútal som: Vydriapem sa na palmu...“ (7,8n) Je pozoruhodné, ako sa milý neustále pokúša dosiahnuť lásku svojej milej. „Vydriapem sa na palmu...“ On, ktorého ešte nedávno ospievala milá ako nedosiahnuteľného, musí teraz sústrediť a napnúť všetky sily, aby si milú získal. Mystickí autori pri meditovaní nad milým dosahujúcim palmu postrehli ten nádych bezhraničnej lásky, ktorá Ježiša priviedla až na drevo kríža, aby na ňom objal svoju nevestu - Cirkev a celé ľudstvo. „Až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ (Jn 12,32) Svätý Irenej hovorí: „Boh sa stáva tým istým, kým sme my, aby z nás urobil takých istých, ako je On.“

            „Znamenité ovocie – čerstvé i sušené, ja pre teba som odložila, milý môj!“ (7,14) Čerstvé, teda svieže a krásne i sušené, teda už staré a na pohľad nevábne. Všetko môžeme dať nášmu Pánovi – i to, čo sa zdá byť fádne a priemerné, neužitočné alebo dokonca navždy stratené. On chce, aby sme mu odovzdali všetko. Aj tie najnečakanejšie a najtajomnejšie zákutia našej duše, hlbiny, ktoré nám trvá objavovať niekedy i celý náš život.
            V úplnom odovzdaní sa nachádza nevesta hlboký pokoj. Nie je to už oddych vyčerpanej duše ako kedysi, ale odpočinok dokonale utíšenej duše v náručí toho, ktorý je Láska.

(použitý zdroj: Blaise Arminjon: Veľpieseň)